reklama

Čarovné okamihy ino-realitné

Ako keď sedíš v prvom skoro-rannom vlaku zo SNV do Popradu po dlhej noci, oči ti klipkajú a každý sval tvojho tela vyžaruje známky únavy. Ledva dokážeš nastúpiť, tak ťažká bola prebdetá noc... Uchýliš sa do prvého voľného kupé, sadneš si v smere jazdy a unavenými očami pozoruješ rannú hmlu a vychádzajúce slnko. O pár minút si prisadne chalan. Vyzerá o niečo starší ako ty, má červenú košeľu, rifle, koženú vetrovku... Vyžaruje z neho jemne elegantný štýl. Aby som sa necítila blbo a nezízala na to sympatické zjavenie, odvrátila som zrak na oranžovú zmes hmly a oblakov, ktorá zahaľuje čerstvé ranné slnko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Otázka: „hmm.. kde vystupuješ?“ mi vyrazila dych, ale aj tak sa mi vyčaril úsmev na tvári.

Už si ani veľmi nepamätám presné poradie otázok, ich sled. Ale odrazu sa úplne neznámi cudzí ľudia k sebe nevedomky podvedome prisúvajú čoraz bližšie – fyzicky aj psychicky, akoby to bolo to jediné, na čom záleží.

Skoro mi oči vypadli a uši odpadli, keď som zisťovala, kto predo mnou sedí. Príjemný, pohľadný, mladý chalan, ktorý študuje v Brne, videl všetky moje obľúbené filmy a počúva skupiny, o ktorej existencii nemá prevažná väčšina ľudí v mojom okolí okrem mňa ani šajnu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A potom sa pozrel na mňa svojimi prenikavými hnedými očami a povedal tú nádhernú vetu: „ hmm... také krásne sympatické fotografky sa nestretávajú každý deň...“ Asi som sa červenala, obaja sme sa rozosmiali.

Vystúpili sme v Poprade, otvoril mi dvere, počkal ma, keď som si išla kúpiť lístok na električku. Rozlúčili sme sa, na moje prekvapenie ma objal a ja som sa pozerala, ako odchádza...

Neviem, či to bolo tým extrémnym nedostatkom spánku alebo ním, no cestou domov som nevedela prestať na neho myslieť. Žiadne mená, len my ako ľudské bytosti. Pár minút v inej realite a potom ten krásny pocit, s ktorým som zaspávala...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako keď sa pozeráš z okna tvojho odchadzajúceho autobusu – unavená, plná dojmov z takmer uplynulého dňa, s krásnymi zážitkami a pocitmi pri miernom daždi. A zrazu zbadáš sympatického mladého chalana s kučeravými polodlhými vlasmi a karimatkou v ruke. Očividne trošku zmätený hľadá to správne nástupište, odkiaľ by sa čo najrýchlejšie dostal domov alebo kamkoľvek, kam ho jeho srdce ťahá. Jeho zjav preruší sled tvojich myšlienok, chvíľu ho sleduješ, ako sa prechádza sem – tam a pozerá všade okolo. Potom nečakane – náhle otočí svoje oči ku Tebe a odrazu sa trajektória jeho zmäteného pohľadu zastaví na tvojich očiach. Usmejem sa – usmeje sa. Stále mierne prší... Váhavo na seba chvíľu pozeráme, s úsmevom na perách otočí hlavu niekam inam, no po chvíli ju rýchlo otočí späť, akoby sa chcel „presvedčiť“, či sa ešte stále pozerám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A čuduj sa svete.... obaja sa rozosmeje :-D

A tak sa cez dážď srdečne smejú dvaja úplne cudzí ľudia, ktorí sa v živote nevideli, ale práve na túto jedinú chvíľu, na tento jeden okamih vesmír spojil ich cesty a myšlienky a dotiahol to ku dokonalosti...

Veru, skvelý to pocit na duši. Nezáleží na problémoch, na tom, kde chodíš na školu, aké jedlo máš rád, čo počúvaš, kedy chodíš spať, s kým chodíš von... Je to čisto o tom, kým v tom okamihu si. Si, ako ľudská bytosť, čo je v tebe... Iná to realita mojich dní...

Ako keď sedíš na námestí, s blokom a perom a zrazu zbadáš chalana ovešaného kuframi a batohmi, ktorý smeruje ku tvojej lavičke. Sadne si na tú vedľajšiu, zloží si náklad, vytiahne notebook.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj keď som sa sčasti skrývala za svojim blokom, zvedavosť sa nezaprie a ja som ho predsa len očkom pozorovala.

Prišiel ku mne a spýtal sa: „ Do you speak english?“ Prestala som písať, pozrela na neho a odpovedala som: „yeah...a little bit..“ a začal sa niekoľko minútový rozhovor o tom, či neviem, kde je na námestí wifi, že bol v horách a že sa mu minuli peniaze. Je taký sladký, so zvláštnym, ale krásnym prízvukom, že som jeho príbeh počúvala len napoly, tú druhú polovicu môjho vedomia zamestnával jeho šarm. Trošku sme sa porozprávali o kráse našich veľhôr, ale keďže som naozaj nevedela, kde je na námestí wifi, nechtiac som náš pekný milý rozhovor ukončila vetou, že mu vlastne neviem pomôcť. Zarazil sa, ale usmial sa, poďakoval, povedal, že je rád že ma stretol a odišiel na tú svoju vedľajšiu lavičku, odkiaľ na mňa ešte štvrť hodinku spoza notebooku občas pozrel očkom a usmieval sa tým svojim šarmantným úsmevom.

Potom si zbalil notebook, naložil sa tými batohmi a pri odchode sa ešte zastavil pri mne a povedal mi skomolené milé „ahoj“ s tým zvláštnym prízvukom, rozžiarili sa mu oči pri mojom pohľade a usmial sa.. J

A opäť som sa na neho pozerala, ako odchádza a moja čarovná realita sa pomaličky rozplýva...

Lýdia Rezničáková

Lýdia Rezničáková

Bloger 
  • Počet článkov:  57
  •  | 
  • Páči sa:  0x

My mamma always said life was like a box of chocolates. You never know what you´re going to get.... Zoznam autorových rubrík:  ÚvahyV Krajine NekrajineOnce upon a timeBlog môj každodennýFotografieNajkrajšieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu